Pred 80 rokmi, 20. septembra 1946, sa vo francúzskom meste Cannes začala písať história najvýznamnejšieho európskeho filmového festivalu.
Prvý ročník podujatia vo francúzskom Cannes nebol len obyčajnou kultúrnou udalosťou, ale hlboko politickým a symbolickým aktom, ktorý mal demonštrovať triumf slobodného sveta nad fašizmom. Organizácia prebiehala v extrémnych podmienkach zničenej povojnovej Európy.
Prvý Medzinárodný filmový festival v Cannes sa mal konať už v roku 1939, ale musel byť odvolaný, pretože práve v deň jeho začatia vypukla druhá svetová vojna. Zrod festivalu sa datuje do roku 1938. Na vtedajšom MFF v Benátkach porota pod priamym nátlakom Benita Mussoliniho a Adolfa Hitlera udelila hlavnú cenu (Mussoliniho pohár) nemeckému propagandistickému dokumentu Olympia v réžii Leni Riefenstahlovej a talianskemu vojnovému filmu Hrdinný letec (1938), ktorý produkoval Mussoliniho syn.
Americkí, britskí a francúzski zástupcovia boli takí zhnusení, že na protest z poroty okamžite odstúpili. Medzi nimi bol aj francúzsky diplomat, historik a umelecký kritik Philippe Erlanger. Počas cesty vlakom z Benátok domov do Paríža vypracoval plán – Francúzsko musí založiť vlastný, nezávislý a slobodný festival, kde bude kinematografia oslobodená od cenzúry, politických tlakov a strachu.
Po príchode do Paríža získal Erlanger pre tento plán kľúčového spojenca, reformného francúzskeho ministra školstva a kultúry Jeana Zaya. Myšlienku „festivalu slobodného sveta“ okamžite podporili aj filmové ateliéry v Hollywoode a britskí tvorcovia.
Súboj o miesto konania
Nasledoval ostrý súboj o to, ktoré francúzske mesto bude podujatie hostiť. V hre bolo najmä luxusné atlantické stredisko Biarritz, no mesto Cannes boj vyhralo v máji 1939 vďaka prísľubu, že pre festival urýchlene postaví modernú špecializovanú halu a ponúkne špičkové hotelové kapacity.
Prvý ročník s názvom Le Festival International du Film sa začínal oficiálne 1. septembra 1939. Čestným prezidentom sa stal Louis Lumiere (spoluvynálezca kinematografie). Predsedom organizačného výboru bol Georges Huisman, historik a generálny riaditeľ francúzskeho úradu pre výtvarné umenie, ktorý neskôr viedol porotu v roku 1946.
Prezidentom festivalu mal byť vtedajší francúzsky minister školstva a kultúry Jean Zay. Osud to však zariadil ináč – presne v tento deň vtrhli nemecké vojská do Poľska, začala sa druhá svetová vojna a zrodenie festivalu sa muselo odložiť po odpremietaní jediného filmu (americkej snímky The Hunchback of Notre Dame).
Keď sa v júli 1945 Philippe Erlanger pokúsil myšlienku obnoviť, Francúzsko bolo ekonomicky na kolenách. Štátna pokladnica bola prázdna, infraštruktúra zničená a mesto Cannes nemalo finančné prostriedky. Aby sa festival mohol uskutočniť, financie sa zbierali prostredníctvom verejnej zbierky a príspevkov od nadšencov, filmových cechov a miestnych podnikateľov, ktorí chceli na Azúrové pobrežie vrátiť luxusný cestovný ruch.
Keďže festivalový palác ešte nestál, ako hlavné premietacie centrum poslúžilo staré mestské kasíno. Podmienky boli chabé; chýbala moderná technika, personál bol slabo vyškolený a pre nedostatok luxusného tovaru bolo zásobovanie recepcií komplikované. Napriek povojnovému nedostatku sa organizátori pokúsili vytvoriť ilúziu predvojnového lesku.
Filmy z 19 krajín
Riadny prvý ročník sa konal v septembri 1946, bol noblesný a radostný. Premietali sa filmy z 19 krajín, konala sa prehliadka kvetinových povozov, volila sa miss, festival navštívili ministri aj predsedovia vlád a predovšetkým veľké hviezdy vtedajšieho filmového neba. Festival odštartoval 20. septembra 1946 za zvukov fanfár. Prebiehal v záhradách hotela Grand, kde vystúpila americká operná speváčka Grace Mooreová.
Mesto organizovalo pouličné sprievody, kvetinové bitky, veľkolepé polnočné ohňostroje a vypúšťanie bielych holubíc ako symboly mieru. Na bulvári La Croisette bolo možné stretnúť osobnosti ako Jean Cocteau (ktorý bol zároveň členom poroty), Michele Morganovú, Ingrid Bergmanovú či speváčku Edith Piaf.
Na prvom ročníku sa zúčastnilo 19 (niekde sa uvádza aj 21) krajín (podľa spôsobu započítania delegácií). Celkovo bolo odprezentovaných 44 dlhometrážnych filmov a 84 krátkometrážnych.
Keďže sa vojna skončila len rok predtým, väčšina prihlásených snímok sa logicky zaoberala tematikou protifašistického odboja, vojnového utrpenia a hrdinstva. Aby sa predišlo geopolitickému napätiu na začiatku rodiacej sa studenej vojny, porota vedená Georgesom Huismanom sa rozhodla udeliť Grand Prix až 11 filmom.
Triumf pre Československo
Československá kinematografia zaznamenala na prvom ročníku v Cannes obrovský triumf. Odniesla si päť ocenení – tri pre konkrétne filmy a dve kolektívne uznania za celkovú úroveň delegácie.
Najväčší úspech dosiahla celovečerná vojnová dráma Muži bez křídel (1946) režiséra Františka Čápa. Získala hlavné ocenenie festivalu, Veľkú cenu – Grand Prix (neskôr Zlatá palma). Medzinárodná porota ocenila aj prelomovú československú animovanú tvorbu. Cenu za najlepší krátky film si odniesla triková snímka Vánoční sen, ktorú spoločne režírovali Karel Zeman a Bořivoj Zeman. Úspešné ťaženie zavŕšil výtvarník a režisér Jiří Trnka, ktorý získal Cenu za najlepší animovaný film za kreslenú rozprávku Zvířátka a petrovští.
Okrem týchto troch filmových cien udelila medzinárodná porota Československu ako štátu aj Medzinárodnú cenu za najlepší program za umelecky najvyváženejšiu a najsilnejšiu kolekciu všetkých premietaných diel. Päticu úspechov napokon uzavrelo špeciálne uznanie od Medzinárodnej asociácie novinárov a filmovej kritiky. Ocenila obrovský umelecký pokrok a novú vlnu československej povojnovej kinematografie.
Podujatie v Cannes je všeobecne považovaný za najprestížnejší filmový festival na svete. Ponúka predpremiéry nových filmov všetkých žánrov vrátane dokumentárnych. Podujatie sa koná každoročne (zvyčajne v máji) v budove Palais des Festivals et des Congres v Cannes. V roku 1951 bol festival oficiálne akreditovaný Medzinárodnou federáciou asociácií filmových producentov (FIAPF).
Cannes je jedným z „veľkej trojice“ európskych filmových festivalov (spolu s Benátkami a Berlínom), a jedným z „veľkej pätice“ medzinárodných filmových festivalov – vedno s Benátkami, Berlínom, Torontom a americkým Sundance.
